John J. Billings
          Keď pozeráme ďaleko do budúcnosti, je vhodné začať pohľadom späť do minulosti. To navrhujem urobiť aj v prípade Billingsovej ovulačnej metódy ohľadom jej vývoja, platnosti a na jej podporu. Veľa ste už počuli, ale možno sa dozviete aj niečo nové. Čokoľvek v jej časovej postupnosti jej dalo zvláštnu perspektívu, ktorej časťou je aj konfrontácia s pôsobením Prozreteľnosti, lebo ona je podstatou, ktorá existuje a má byť poznávaná a uznávaná s najhlbšou úctou, akej je ľudské srdce schopné. Romano Guardini v svojej vynikajúcej knihe "Umenie motlitby" v kapitole o Božskej prozretelnosti píše: "Objíma všetko jestvujúce a zároveň sa zaujíma o každú osobu jednotlivo. Preto všetko, čo sa stane vo svete, je riadené láskou, múdrosťou a silou Otca v prospech všetkých veriacich". Keď si jednotlivec praje, aby Božie kráľovstvo a Božia spravodlivosť zostúpili na svet, musíme porozumieť, čo nám Kristus hovorí slovami: "Sled udalostí sa bude sústreďovať na miesta vôkol veriacich". Sled udalostí nie je predurčený, ale je plný možností a pripravený podriadiť sa ľudskej vôli na základe slobodného rozhodnutia. Božia prozretelnosť pracuje cez rozhodnutia jednotlivcov v rôznych situáciach, v ktorých sa nachádzajú. Boh žiada niečo z nás, čo patrí do jeho kráľovstva a vedie ľudský osud tak, že ľudské srdce zdieľa s ním starostlivosť oň, ako to pripomína sv. Pavol: "Pre tých, ktorí milujú Boha, všetky veci pracujú pre dobro". Človek môže zistiť, že svojím činom, zásahom, môže zapríčiniť dobro a postaviť sa proti zlu a môže sa pýtať, či je v tom žiadosť od Boha alebo je to len jeho ľudský zámer. Je preto veľmi dôležité skúmať motiváciu svojich rozhodnutí, ktoré chceme urobiť, a žiadať milosť vidieť, čo je Božia vôľa a neurobiť rozhodnutie založené na ľudskej žiadosti. Guardini hovorí: "To je nekonečná milosť vedieť, čo ešte nie je", teda pochopiť, že výsledok, ktorý sa nám zdal vlastným pričinením, bola milosť, ktorá nás viedla cez našu vlastnú slepotu.
          Táto zvláštna história sa začala na štúdiách medicíny v Melbourne. Ja som bol v treťom a Lyn v druhom ročníku a práve vtedy sa obidva ročníky spojili pri praktických cvičeniach na oddelení patologickej anatómie. Jedného dňa sa stalo, že keď som sa pozrel ponad rad ľudských mŕtvol, uvidel som pracovať krásne dievča a okamžite som sa do nej zaľúbil. Z mojej strany to bola "láska na prvý pohľad", čo je pravdepodobne čosi neskutočné v ľudskom meradle. Lyn neskôr reagovala, že naozaj nemala na výber, lebo ako povedal Shakespeare: "Láska nepozerá očami, ale mysľou". Potom, ako sme sa predstavili, rýchlo sme sa stali dobrými priateľmi a toto priateľstvo sa prehlbovalo počas nasledujúcich rokov štúdia. Väčšina študentov medicíny bola v tých časoch viac finančne závislá na svojich rodičov ako teraz, takže sme sa rozhodli, že sa vezmeme až po ukončení štúdií. Vtedy ma vôbec nenapadlo, že medicína bude pre nás oboch taká dôležitá. Lekárska prax bola počas vojny z dôvodu doplňovania lekárov vo vojenských službách skrátená o niekoľko mesiacov a tak sme promovali už v auguste namiesto novembra - Lyn roku 1942 a ja v 1941. Šesť mesiacov po Lyninej promóci (roku 1943) sme sa zosobášili. Pretože som musel čakať na rezidentské skúšky, nastúpil som na niekoľko mesiacov do austrálskej pechoty a v auguste ma poslali do Papui - Novej Guinei ako vojenského lekára, kde som bol do októbra 1944. Z armády ma prepustili až roku 1946. Potom sme odišli do Anglicka na doškoľovanie. Vrátili sme sa začiatkom roka 1948, aby sme začali lekársku prax, Lyn ako detská lekárka a ja ako neurológ.
          Vždy sme túžili po veľkej rodine a postupne sa to aj napĺňalo. Lyn zistila, že už nemôže pokračovať v svojej súkromnej pediatrickej praxi, keďže sa plne venovala našim deťom, takže musela skrátiť pracovné povinnosti na pol dňa v týždni a len v nemocnici, aby neprišla o diplom. Keď všetky deti začali chodiť do školy, pracovala už na týždenný polovičný úväzok a pustila sa do ďalších štúdií histológie a embryológie na oddelení anatómie na Univerzite v Melbourne. Písal sa rok 1953, keď som dosť neochotne musel tráviť jeden večer v týždni ako lekársky poradca pre kňaza Mauriceho Catarinicha, ktorý bol menovaný arcibiskupom Danielom Mannixom ako manželský poradca pre arcidiecézu v Melbourne. Spočiatku som pozvania odmietal, no neskôr som súhlasil, že budem pomáhať nejaké tri mesiace, dokiaľ si nezabezpečia stáleho doktora. Z tých troch mesiacov je zatiaľ 47 rokov. Bol som tam hlavne preto, aby som pomohol dvojiciam, ktoré potrebovali odialenie počatia, a čo sme im mohli ponúknuť, bola rytmická metóda. V rámci tejto činnosti bola aj účasť na prednáškach pre manželské dvojice, kde bola možnosť pohovoru aj s tými, ktorým nemali úspech s touto metódou. Čoskoro bolo zrejmé, že veľa z nich nezvládlo odklad počatia, pretože neboli o nej správne poučení. Druhým nárazom bola mimoriadna láskavosť mnohých dvojíc. Veľa z nich mi hovorilo o naozaj vážnych problémoch, zvlášť zdravotných, s ktorými sa stretávali. Hovorievali: Môj ženský lekár nám povedal, že musíme používať antikoncepciu alebo jeden z nás musí podstúpiť sterilizáciu, ale my sme katolíci a vieme, že je to nesprávne, takže nebudeme počúvať toto odporúčanie. Ale môžete nám pomôcť?" Ako som s nimi sedel a počúval ich príbeh, často som sa zamýšľal, prečo som sa ja nikdy nestretol s niečím takým. Takže jediné, čo som im mohol odpovedať, bolo: "Pokúsim sa."
          Viaceré takéto dvojíce, bola ich však menšina, s ktorou som sa o niekoľko mesiacov neskôr znova stretol, sa rozhodli nepoužívať rytmickú metódu, ale rozhodli sa pre používanie antikoncepcie. A stávalo sa, že počas týchto niekoľkých mesiacov, odkedy začali používať antikoncepciu, jeden alebo obaja boli neverní, takže nastali ešte väčšie rodinné problémy, ako som zistil pri prvom pohovore. Toto bol začiatok prenikania do skutočnosti, že je veľmi významný rozdiel v prežívaní manželstva medzi pármi používajúcimi prirodzenú reguláciu počatia a pármi, ktoré zavrhli dar plodnosti a používajú umelú antikoncepciu. Vlastne mnoho rokov predtým, než pápež Pavol VI. vydal encykliku Humanae Vitae, sme získali presvedčenie, že katolícka Cirkev antikoncepciu nikdy neschváli. V tom čase sme uvažovali, že ak Svätý Otec odsúhlasí používanie antikoncepcie, tak sa zasvätíme do modlitieb, ktoré by nám pomohli porozumieť, prečo tak urobil. Mali sme šťastie, že sme žili v Austrálii, kde sme boli do istej miery chránení od rôznorodosti názorov proti učeniu Cirkvi, ktoré sa čoskoro stali zrejmými na celom svete. A navyše sme čoskoro zistili, že "jemný" brat Catarinich dokáže byť ako z ocele, keď je napadnuté oficiálne učenie Cirkvi.
          Keď som začal hľadať lepšiu metódu reguláciu počatia, často mi hovorievali: "Musíš pokračovať v tejto práci, Boh nenechá jeho ľudí bez pomoci." Veľa rokov sme učili metódu pomocou merania bazálnej teploty v spojení s rytmickým výpočtom, ale opakovane sme sa utvrdili v tom, že aj tento spôsob má niekoľko slabín, zvlášť v bežnom fyziologickom období ženy, počas dojčenia, keď nevie získať žiadne informácie aj niekoľko mesiacov. Tak som začal prehľadávať lekársku literatúru v univerzitnej knižnici. Čím viac som čítal, tým viac som bol presvedčený, že to je činnosť krčka maternice počas cyklu, ktorá je určité obdobie rovnaká a mení sa v čase ovulácie, čo bolo pre mňa pozitívne znamenie a možnosť nájsť riešenie. Tento poznatok ma viedol k tomu, že som sa začal o tom klásť otázky ženám, ktoré prišli žiadať o pomoc. Bol som prekvapený, keď som zistil, že všetky odpovedali rovnako, keď som sa ich pýtal na prítomnosť výtoku v cykle mimo menštruácie. Keď si to aj zaznačili, dostali menštruáciu asi o 2 týždne neskôr. Aj výskumy Ogina a Knausa dokázali, že ovulácia sa objavuje asi 2 týždne pred nasledujúcou menštruáciou.
          Veľmi dobre si pamätám ten deň, keď som oznámil bratovi Catarinichovi informácie, ktoré som vybral z lekárskych textov s kľúčovými dosvedčeniami spred viac ako 100 rokov, a že i pri individuálnych zmenách, som zistil istú zhodu v opisoch pozorovaní žien. Doplnil som: "Ak ženy o tom vedia všetko, takže my musíme začať "niečo" bližšie študovať. Kňaz Catarnich mi bol veľkou oporou počas niekoľkých nasledujúcich rokov. Rozprával sa so ženami, pomáhal s navrhovaním tabuliek a trávil so mnou čas, kedy sme diskutovali o všetkých informáciách, ktoré nám tak šľachetne poskytli. Pochádzal z lekárskej rodiny - otec, dvaja bratia a sestra, a rástol s prístupnosťou k vedeckým poznatkom až do takej miery, že bol pripravený skúmať pravdu. Pretože vedel, že som šťastne ženatý a máme už deti, sa na začiatku na mňa obrátil s prosbou o pomoc. Nechcel spolupracujúceho, ktorý by mal vlastné rodinné problémy. Nechcel ani gynekológa, pretože veľa z týchto žien malo vážne zdravotné problémy, často spojené s tehotenstvom alebo pôrodom, a uvedomoval si, že by mohli vzniknúť mravné problémy, keby ho zasvätil do svojich rozhovorov so ženami.
          V roku l962 som začal písať knihu o tom, ako pokračujeme v našej práci. V tom istom čase prišiel James Brown do Melbourne. Tento výborný chemik pre nás pracoval vo výskumnom oddelení v Edinburgu a mal úlohu vyvinúť metódu na meranie estrogénov v krvi a moči a bol úspešný. Jeho metóda sa potom začala používať po celom svete. V tom istom čase sa dostala na trh aj antikoncepčná hormonálna tabletka a tak začal skúmať hormonálne hladiny žien, ktoré ich používali. Dokázal, že stupne všetkých vlastných vylučovaných hormónov zahrnutých v mechanizme ovulácie, a aj vylučovanie hlienu krčka maternice, boli potlačené hormonálnou antikoncepciou. Bol tým vážne znepokojený, lebo to považoval za hrubý zásah do dôležitého biologického procesu a okamžite si vytvoril názor, že toto môže spôsobiť naozaj vážne ublíženie. Trochu neskôr si všimol inzerát laboratória v Royal Women´s Hospital (Kráľovská nemocnica pre ženy) na Univerzite v Melbourne, v ktorom hľadali odborníka s jeho kvalifikáciou. Požiadal o túto prácu a bol prijatý. Čoskoro po jeho príchode do Melbourne som ho navštívil a ukázal som mu výsledky našej práce. Pamätám sa, že vyzeral trochu zarazene, keď som mu predložil tieto informácie a vyjadril sa, že on to mal na mysli už vtedy, keď sa začal zaoberať štúdiom žien, ktoré požívali antikoncepčnú metódu. Povedal, že jedného dňa jeho laboratórny výskum bude nápomocný pri rozvoji a potvrdení prirodzenej metódy regulácie počatia. Odvtedy s nami udržiava vzácnu spoluprácu a urobil okolo 750 000 meraní vaječníkových hormónov v menštruačnom cykle i v situáciách, kde má byť sledovaná hormonálna aktivita vaječníkov. Ocenenie jeho brilantnej práce je menovanie za profesora Univerzity v Melbourne a udelenie titulu doktor vied. Profesor Brown je skutočný vedec, ktorý hľadá a aj akceptuje pravdu. Nikdy by mu však neprekážalo prijať pravdu, napriek tomu, že by odporovala teórii, ktorú sformuloval na začiatku skúmania.
          Rozhodnutie pápeža Pavla VI., že antikoncepčná tabletka je morálne neprijateľná, bolo potvrdené v encyklike Humanae Vitae. V to ráno, keď bola táto správa publikovaná, prišiel profesor Brown do nášho domu potešený a vzrušený. Pripomenul nám, že je iba jedna Pravda a čo on spoznal podľa vedeckých zásad ako zlo, Svätý Otec Pavol VI. označil za nemravnosť. Brat Catarinich nám radil, aby sa publikovanie knihy odložilo, aby sme do nej mohli zahrnúť aj niektoré štúdie profesora Browna, a tak bolo rozhodnuté. Počas roku l963 som postúpil s písaním knihy a v tom čase sa aj Lyn dokovale oboznámila s jej obsahom a postupom pri pozorovaní, ktorý bol uskutočnený dôkazovým čítaním knihy ešte pred jej publikáciou v roku 1964. Toto poznačilo náš ďalší postup, pretože čoskoro bolo zrejmé, že pre mužov je učenie o intímnych detailoch vzhľadu hlienu ťažšie, najlepšia je komunikácia ženy so ženou. Muži sa presunuli do úzadia a pozvali Lyn, aby vyškolila čo najviac žien - učiteliek, ktoré by mohli vyučovať túto metódu. Navyše Lyn veľmi pomohla pri štúdiu dlhých cyklov, v ktorých ovulácia bola oneskorená o týždne alebo aj o mesiace. Detailne vypracovala pozorovanie a značenie výtoku, ktorý oznamoval neplodnosť v čase pred ovuláciou, takže to neboli už iba suché dni, ktoré sú k dispozícii pre pohlavný styk pre oddialenie počatia. Podstatnou vlastnosťou takéhoto výtoku, ako iste všetci viete, je to, že sa nemení z jedného dňa na druhý.
          Veľká blaženosť, ktorú sme prijali ako výsadu, a čo býva často považované za náhodu, je príbeh Kevina Huma, keď sa rozhodol s nami spolupracovať. Stalo sa to roku 1960, keď v svojej praxi rodinného lekára v Sydney, mal bohatého pacienta, ktorý trpel na bolestivé neurologické ochorenie, ktoré sa nedala úplne vyliečiť. Tento muž sa rozhodol darovať peniaze lekárskej nadácii Sydneyskej univerzity na pouniverzitné štúdium a austrálskemu doškoľovaciemu zväzu lekárov na začatie výskumu organických chorôb nervového systému a aj na zahájenie spolupráce s USA v oblasti medicíny. Bola teda zriadená špeciálna komisia, do ktorej bol na požiadanie sponzorov a Kráľovskou strednou školou pre lekárov menovaný práve Kevin. Komisia mala zodpovednosť nad odporúčaniami vzájomných výmien odborníkov oboch krajín kvôli získaniu najnovších informácií v oblasti neurológie. Na týchto stretnutiach som sa stretol s Kevinom a hlboko sme sa spriatelili, zvlášť, keď vyšlo najavo, že sme obaja verní katolíckej Cirkvi a vážne berieme jej učenie. Hneď po vydaní mojej knihy som ju dal prečítať Kevinovi a on sa rozhodol zriadiť združenie pre podporu tejto novej metódy prirodzeného plánovania rodiny, ktorej som dal názov "ovulačná".
          Okrem niekoľkých rozhovorov, ktoré som poskytol v Indii roku 1965, keď som bol na zámorských pouniverzitných štúdiách neurológie, prvý raz sme boli prednášať ovulačnú metódu na pozvanie katolíckeho lekárskeho spolku na Novom Zélande roku 1968. Encyklika Humanae Vitae už bola publikovaná, a to vyprovokovalo značnú negatívnu reakciu ešte skôr, než sme prišli. Tamojší praktickí lekári sa obávali, že stratia pacientov, ak nebudú pokračovať v predpisovaní antikoncepčných tabletiek. Netrvalo dlho a bol zistený opak, ich prax prosperovala. Roku 1969 sme spolu absolvovali pracovný výlet do Hong Kongu, Singapúru a Malajzie. V Hong Kongu sme mali veľké šťastie, že sme stretli posledného povolaného kňaza brata Jake Kelly, ktorý študoval na Beda College v Ríme po prepustení z Americkej námornej armády, v ktorej bol ako vysoký riadiaci úradník zapojený do legálnych finančných akcií. Pamätám si, že nám povedal, že mal právomoc podpísať šek až do sumy 1 milióna dolárov, a to bez toho, aby si musel pýtať povolenie. Mal veselú povahu. Povedal nám, že sa čoskoro vráti do Los Angeles v USA, a vyzval nás, aby sme ho informovali, keď tam prídeme, aby nás mohol skontaktovať s osobnosťami, ktorí tam budú propagovať našu prácu. Nasledujúci rok sme pracovali už vo všetkých krajinách Strednej Ameriky a cesta tam viedla práve cez Los Angeles. Kňaz Kelly nás predstavil ďalšiemu výbornému kňazovi, monsignorovi Robertovi Deeganovi, ktorý bol farským kňazom v kostole Amerických mučeníkov v Los Angeles a zároveň bol riaditeľom Centra zdravia a nemocníc. Los Angeles je veľmi veľká katolícka diecéza, v USA druhá najväčšia po Chicagu. Počas nasledujúcich rokov viedol Msgr. Deegan rad medzinárodných konferencií, zaoberajúcich sa ovulačnou metódou, ktorých sa zúčastnilo mnoho návštevníkov, nielen z USA, ale aj z Latinskej Ameriky a Európy. Mnohí z vás si ho pamätáte z našej konferencie o Humanae Vitae v Melbourne roku 1978. Po Strednej Ameriky bolo jedno z našich najbližších plánov veľké verejné stretnutie v Mestskej hale hlavného mesta Guatemaly. Na konci našej prednášky sa na nás zhrnulo veľké množstvo nepriateľskej kritiky, zvlášť od prítomných lekárov. V ich komentároch sa odhalilo takmer úplné ignorovanie toho, čo sme im práve povedali. Ich otázky neboli veľmi ťažké, ale nechceli sa dať prehovoriť k zmene ich postoja. Keď sa podujatie končilo, jeden lekár v stredných rokoch zišiel dolu schodmi a prihovoril sa nám slovami: "Len pokračujte vo svojej práci a vždy učte o vede." Lyn ešte dodnes verí, že to bol sám svätý Michal v prestrojení.
          Začiatkom sedemdesiatych rokov sme sa dozvedeli o práci ďalšieho veľkého vedca, profesora Erika Odeblad z lekárskej biofyziky na Univerzite v Umei vo Švédsku, ktorý tiež poznal ovulačnú metódu. Na univerzite v Štokholme študoval fyziku ako hlavný predmet. Po ukončení začal štúdium medicíny a pokračoval v špecializácii gynekológia a pôrodníctvo. Po štúdiu mu bola ponúknutá práca na Univerzite v Stockholme. Vedel, že prijatie tejto ponuky bude znamenať, že bude musieť robiť potraty v univerzitnej nemocnici, a tak odmietol. Bolo zrejmé, že nebude môcť dostať ani podporu univerzity, preto sa rozhodol pre ďalšie štúdiá fyziky. Našťastie v správnom čase získal členstvo na oddelení pre výskum spolu s takými vedcami, ktorí boli čoskoro po príchode profesora Odeblada ocenení Nobelovou cenou za rozvoj nukleárnej megnetickej rezonancie. Po rokoch strávených v USA sa vrátil do Švédska a rozhodol sa skombinovať svoje vedomosti o fyzike a gynekológii výskumom hlienu krčka maternice počas menštruačného cyklu pomocou veľmi moderných fyzikálnych poznatkov, o ktorých tak veľa vedel. Zo začiatku univerzitní kolegovia jeho prácu veľmi ignorovali, ale potom sa stalo to, že bol pozvaný do Sydney, aby prednášal veterinárom. Počas konferencie v Columbii v Južnej Amerike roku 1976 sme boli informovaní o výsledkoch jeho práce, a získali sme tam aj knihu, ktorú vydala Svetová zdravotnícka organizácia, s článkom Erika Odeblada o dvoch typoch hlienu krčka maternice, tvoreného pod vplyvom estrogénu (S) a pod vplyvom progesterónu (G). Túto knihu sme dali Kevinovi Humeovi. O niekoľko rokov neskôr po našom prvom zoznámení sa s prácou Erika Odeblada, uvidel Kevin Hume v Sydney oznam o tom, že tam príde Erik a zavolal nám, aby sme túto informáciu rozšírili. Veľmi sme podporovali tento jeho plán stretnutia s profesorom Odebladom, aby ho oboznámil s našimi publikovanými materiálmi o ovulačnej metóde. Odeblad ako skutočný vedec, preštudoval tieto materiály a informácie a porovnával ich so svojimi objavmi vo Švédsku. Po dvoch rokoch od tejto návštevy v našej krajine prehlásil, že existuje úplná zhoda medzi jeho prácou a prácou, ktorá bola urobená v Austrálii. Aj pri ďalších príležitostiach verejne prehlásil, že všetky poznatky o Billingsovej ovulačnej metódy (BOM) sú správne. Na medzinárodnom kongrese o prirodzenom plánovaní počatia v Mexiku sa mu dostalo obrovských ovácií aj za to, že odmietol robiť potraty. Často sme mu hovorievali, že si myslíme, že by bol isto dobrým súkromným gynekológom vo Švédsku, ale táto jeho práca je pomocou pre ženy na celom svete.
          Neskôr¸ roku 1976, sme Lyn a ja boli pozvaní Svetovou zdravotníckou organizáciou na zasadanie expertov a zúčastnili sa stretnutí v Ženeve a Švajčiarsku. Domov zo Ženevy sme sa vracali cez Rím a po hneď po príchode tam, sme boli informovaní, že pápež Pavol VI. sa chce nasledujúci deň stretnúť s nami. Boli sme teda uňho na súkromnej audiencii, v prítomnosti len jeho tajomníka, pripraveného na tlmočenie v prípade potreby. Svätý Otec nám povedal, že je oboznámený s našou prácou a osobne nám poďakoval. Potom doložil: "Ďakujem vám aj v mene nášho Pána Ježiša Krista". Dal nám kópie jeho encykliky Humanae Vitae a Populorum Progressio a každému z nás ruženec. Jeden sme neskôr darovali Dr. Thomasovi Hilgersovi, ktorého sme naučili ovulačnú metódu na začiatku sedemdesiatych rokov ako ocenenie za jeho odvahu pri zakladaní Inštitútu pápeža Pavla VI. pre štúdium ľudského rozmnožovania v Omahe, v Nebraske (USA). Svatý Otec nás pobádal v pokračovaní našej práce do konca našich životov. Povedali sme mu, že máme výbornú medzinárodnú rodinu, ktorá nám pomáha a že veríme, že všetci členovia tejto rodiny by chceli, aby sme mu poďakovali za jeho encykliku Humanae Vitae, ktorá sa nám všetkým stala inšpiráciou. Na to nám povedal: "Rozmýšľal som o tom a modlil som sa. Radil som sa s múdrymi a svätými mužmi a teraz som plný pokoja." Bolo krásne počuť tieto slová, pretože veľa trpel po jej vydaní, ale vedel, že mal pravdu. Porozprávali sme mu aj o pomoci, ktorej sa nám vždy dostalo a ešte stále dostáva od kňaza Mauricea Catarinicha. Vypytoval sa na neho a až teraz sme potrebovali pomoc tlmočníka, aby sme si boli istí, že rozumie tomu, čo sme hovorili. Boli sme si vedomí toho, že nikto nemôže vedieť lepšie ako pápež, koľko dobra môže dobrý kňaz vykonať. Dal nám pre tohoto kňaza medailu s osobným poďakovaním.
          Roku 1980 sme boli členmi malej skupiny katolíckych laikov zúčastňujúcej sa Synody biskupov v Ríme, ktorá sa zaoberala úlohou kresťanskej rodiny v modernom svete. Boli sme tam asi mesiac a spolupracovali sme s viac ako 200 kardinálmi, arcibiskupmi a biskupmi z celého sveta. Diskutovali sme v malých jazykových skupinách i na plenárnych zasadnutich, počas ktorých sme boli vyzvaní uviesť detaily našej vlastnej práce. Bola to Lyn, ktorá navrhla, že by sme mali seba samých pripodobniť k chlapcovi s košíkom obsahujúcim niekoľko bochníkov a rýb, pridať k tomu pomoc modlitieb a podporu všetkých tých duchovných, ktorí vedia, koľkí môžu prijať tú potravu. Počas Synody sme sa zúčastnili aj rannej omše slúženej Jánom Pavlom II. a po nej sme s ním raňajkovali. Stretli sme sa s ním ešte veľa ráz na rôznych konferenciách, na zasadaniach Pápežskej rady pre rodinu, Pápežskej akedémii vied, Pápežskej akadémii pre život a tiež na kongresoch o prirodzenom plánovanie rodičovstva v Ríme organizovanými Annou Cappellou a jej spolupracovníkmi na Univerzite Svätého Srdca. Svätý Otec nás vždy s láskou privítal, poďakoval nám za našu prácu a povzbudzoval nás v pokračovaní v našej práci, ako len dlho budeme môcť.
          S Matkou Terezou z Calcaty sme sa prvý raz stretli roku 1970, keď prišla do Melbourne na Eucharistický kongres a roku 1978 pri príležitosti 10. výročia encykliky Humanae vitae na medzinárodnej konferencii na našej univerzite bola jednou z našich prednášajúcich hostí. Potom sme sa stretli na Synode biskupov a niekoľkokrát nás pozvala, aby sme prišli do Indie vyškoliť jej sestry a novicky v BOM, takže sme pracovali aj medzi najchudobnejšími z chudobných, aby sme im mohli pomôcť pri plánovaní veľkosti rodiny. Pamätám si našu prvú cestu do Calcaty. Po účasti na rannej omši sme dostali raňajky v malej prijímacej izbe, počas ktorých sa s nami prišla privítať Matka Tereza. Povedala: "Takže teraz, keď ste získali tieto vedomosti, musíte stráviť zvyšok vašich životov podávaním ich tým ľuďom, ktorí to potrebujú". V tom čase sme boli s Lyn veľmi zaneprázdnení naším profesionálnym povolaním v Austrálii a mali sme prečerpaný limit v banke, a pritom sme sa starali o našu rodinu čiastočne aj s pomocou oboch starých mám. Povedal som jej: "Matka Tereza, neviem ako som sa do toho dostal." Ona sa povzniesla nad mojou poznámkou kývnutím ruky, hovoriac: "To je tajomstvo, ktoré ostane s Bohom". Bola to jednoduchá odpoveď osoby, ktorá, ako nám bolo povedané, bude čoskoro prehlásená za svätú.
          Navždy si budeme pamätať pomoc biskupov a kňazov z celého sveta, a zvlášť nesebeckej oddanosti niekoľko stovák učiteľov BOM, bez ich podpory, inšpirácie a modlitieb by sme len ťažko prežili. Takisto sme vďační za priateľstvo, solidaritu a pomoc, štedro poskytnutú od Dr. Kevina Humea a Dr. Josepha Santamariana.
          Povzbudzujúce odkazy sme dostali počas našich učiteľských aktivít. Pamätám si na africkú pani, ktorá prišla na konci našej prednášky, aby nám povedala: "Táto metóda je láska." - a potom jednoducho odišla. Po našich dvoch krátkych prezentáciách tejto metódy africkému obecenstvu táto žena vnímala pravdu, že pomáha zosobášeným ľuďom žiť, ako určil Boh stvorením, že sa snažíme formovať rodinu ako "kráľovstvo sŕdc", čo je Kristovo "Kráľovstvo lásky". To je pochodeň, svetlo Krista nesúce odkaz viery, pravdy a lásky, komunikáciu, privilégium, o ktoré sa smieme deliť už tak dlho a ako sa budeme aj ďalej zo všetkých síl snažiť a z celej sily modliť. Aj dvojica na univerzite v Severnej Amerike po našej prednáške zošla dole až zozadu veľkého hľadiska, aby nám muž povedal: "Táto metóda zachránila naše manželstvo a priviedla ma späť k viere." A jeho žena dodala: "To je pravda a nie je to pre neho vôbec ľahké vysloviť."
          Mnohí z vás už počuli príbeh o Tereze, obdivuhodnej žene, žijúcej v chudobe na jednom z pacifických ostrovov, zápasiacou s problémami manžela alkoholika a potrebami ich 12 detí. Jedného dňa ju misionárska - rehoľná sestra naučila ovulačnú metódu. Tereza potom, ako uložila najmladšie z detí do postele a predtým než sa vrátil domov jej opitý manžel, sa začala ukrývať v dedine každý večer počas jej plodného obdobia. Ráno sa vrátila domov, aby mu vysvetlila, kde bola a prečo tak robila. Keď znova nastali dni neplodnosti, vďačne mu preukazovala intímnu lásku. Poznáme túto rodinu už veľa rokov. Manžel sa stal abstinetnom, zabezpečil si vyššie postavenie v zamestnaní a pokoj a šťastie sa vrátili do rodiny.
          Jeden muž z Kenye povedal: " Zvykol som biť moju ženu, ale keď sme sa naučili túto metódu, pochopil som, že ona je obdivuhodná osoba a teraz ju milujem. Uvedomil som si, že sa niečo krásne deje v mojej rodine."
          Dr. Sr. Leonie McSwEeney v Nigérii nám povedala, ako sa jej program učenia stal silným podnetom pre opakovanie kurzov na Národnom televíznom okruhu a tak veľa dvojíc sa naučilo používať túto metódu.
          Príbeh v Číne sa ešte rozvíja, a preto tam pokračujeme v práci, ale je jasné, že metóda je prijímaná čínskymi dvojicami, lebo pochopili, že chráni ženy pred škodlivými účinkami umelých antikoncepčných metód kontroly pôrodnosti a pomocou nej je možné predísť mnohým potratom.
          Shakespeare napísal v Oku básnika: "Toť pohľad z neba na zem, zo zeme k nebesám. A ako predstavivosť stelesňuje tvar vecí neznámych, to, ako by tušilo nejakú radosť. Pochopená by bola radosť v osobe toho, kto ju prináša ."
          V medziach nášho ľudského chápania sme videli záblesky z neba na zem a zo zeme k nebesám, ktoré sú istotne prejavom Božej lásky a radostnou odpoveďou ľudskej lásky. Náš Svätý Otec Ján Pavol II. nám povedal, že manžel prichádza, aby našiel v jeho žene základ Božej podstaty, ktorú on sám nevlastní.
          Moje srdce preteká vďačnosťou, keď uvažujem nad výsadami, z ktorých sme sa spolu s Lyn mohli tešiť. Moja myseľ zachádza späť do čias, 62 rokov dozadu, keď som uvidel krásnu mladú ženu, usmievajúcu sa na spolužiakov v pitevnej miestnosti na patologickej anatómii na Univerzite v Melbourne, keď som si náhle pomyslel: "Chcel by som stráviť život s touto ženou, len keby ma ona mohla milovať." Teraz sme spoločne dosiahli jeseň našich životov. Ako Shakespeare napísal: "Môj spôsob života je ako pád suchého žltého lístia", môžeme si navzájom povedaťaj slová Roberta Brovninga: "Zostarni popri mne." Je to to najlepšie, čo môže byť. Posledná vec v živote, pre ktorú tá prvá bola stvorená. Náš čas je v jeho rukách, toho, ktorý hovorí: "Celok som ja naplánoval, ale mladosť ukazuje len polovicu. Dôveruj Bohu, uvidíš všetko a neboj sa."
          Možno poznáte dielo veľkého austrálskeho básnika Jamesa McAuleyho, humanistu, ktorý sa stal katolíkom a neskôr napísal niekoľko nádherných chválospevov, ktoré sa často spievajú počas omše. Stal sa veľkým priateľom a obdivovateľom Boba Santamariu, ktorý je pravdepodobne najväčší Austrálčan, ktorého sme kedy poznali. Zasvätil svoj život "proti prúdu", ako to on nazval, pracuje pre Boha a Cirkev, pre život a lásku a proti komunizmu a ďalším ateistickým ideológiám. McAuley mu venoval báseň a z niekoľkých posledných riadkov budem citovať, aby sme si pripomenuli Pravdu, ktorú autor spoznal, že keď sa podujmeme na nejakú úlohu, ktorá je dobrá, bude sprevádzaná dobrom Božej Prozreteľnosti, možno nie v tom smere, ako sme dúfali, ale lepšou cestou: "To dobré, čo si vyberáme a mienime vykonať, prospieva, ak si to On tak praje, a ak nie, potom sa to nenaplní. Náš nezdar nie je našou nemilosťou, pretože nevieme, ako On drží naše prednosti vo svojich rukách a náhle, hoci nikto neplánoval, hľa, ako jeho kráľovstvo rastie."